Kúzelná trieda
Napínavý, bohato ilustrovaný príbeh o triede lapajov, ktorí sa zmenia na najlepšiu triedu na celej škole – jedným slovom, na kúzelnú triedu. Ich pani učiteľka je totiž víla a vie čarovať.
Dobrý starý pán učiteľ už na deti nestačí. Chcel by odísť do dôchodku, a tak chce nájsť niekoho, kto by mal jeho žiakov naozaj rád. Raz na dvere kabinetu zaklope veľmi milá mladá dáma, ktorá sa uchádza o miesto učiteľky. Pán učiteľ jej odovzdá svoju triedu a ona tých lapajov zmení na najlepšiu a najmúdrejšiu triedu v celej škole. Bude mať na to rôzne kúzelné metódy…
Každý deň sa okolo nás dejú zvláštne veci. Stačí sa len pozorne pozerať a trochu premýšľať. Kniha Kúzelná trieda vás zavedie do sveta na hranici medzi fantáziou a skutočnosťou, do školského prostredia, ktoré je blízke predovšetkým deťom na začiatku školskej dochádzky. Napriek tomu, že knižka vychádza v edícii Čítanie pre prváčikov, môže ju čítať ktokoľvek bez ohľadu na vek. Napínavý dej bude isto obrovskou motiváciou pre samostatné čítanie.
Pôvab knihe dodávajú aj krásne, dejovo bohaté obrázky pána Drahomíra Trsťana. Nezostáva nám iné, len vám popriať
PRÍJEMNÉ ČÍTANIE!
NOVÁ PANI UČITEĽKA
Skôr ako sa začalo vyučovanie, v triede ako zvyčajne vládol hurhaj. Deti kričali a hádali sa. Stojka s Horským sa zasa bili, aby náhodou nevyšli z cviku. Po zvonení vošla do triedy nová pani učiteľka. Nemusela povedať ani pol slova a trieda stíchla.
Po chvíli sa dostavil aj riaditeľ školy, aby žiakom predstavil novú pani učiteľku. Naschvál trochu meškal, lebo chcel vidieť, ako si s triedou poradí a či sama urobí poriadok. Zostal príjemne prekvapený.
„Milí žiaci, dovoľte, aby som vám predstavil novú pani učiteľku. Volá sa Jazmína Biela a bude vás učiť namiesto pána učiteľa Starého. Správajte sa k nej slušne a počúvajte ju,“ povedal pán riaditeľ. Pani učiteľke poprial, nech sa jej dobre učí, a spokojne odišiel.
„Pán učiteľ mi o vás rozprával. Vraj ste dobré a múdre deti,“ povedala na úvod pani učiteľka. René Stojka a Stano Horský jej však chceli dokázať pravý opak. Stano sa pokúsil vykríknuť neslušné slovo, ale nejako sa mu zasekol hlas. Namiesto toho sa rozkašľal. „Choď sa napiť, Stano,“ vyzvala ho pani učiteľka a pozrela sa na umývadlo. Voda začala zrazu tiecť sama od seba. Stano sa napil a sadol si naspäť do lavice. René mu chcel cestou podložiť nohu, aby zakopol, ale náhle ňou nemohol pohnúť. Dostal do nej kŕč. „Stalo sa ti niečo, René?“ opýtala sa pani učiteľka. Skôr ako sa chlapec zmohol na slovo, pokračovala: „Ak máš v nohe kŕč, najlepšie je rozchodiť ho. Poď k tabuli, prosím.“
Majka s Adelkou sa na seba nechápavo pozreli. V triede vládlo také ticho, že by ste počuli spadnúť aj špendlík. Do toho ticha šepla Klárka Ondrovi, ktorý sedel vedľa nej: „Ako to, že pozná naše mená?“ Počul to však nielen Ondro, ale začuli to aj celá trieda a pani učiteľka.
„Všetkých vás poznám už odmalička, Klárka,“ vysvetlila pani učiteľka. Pre deti to však bola nepochopiteľná záhada.
ZVLÁŠTNA HODINA
René Stojka sa postavil pred tabuľu a pani učiteľka povedala: „Asi by sme si mali zopakovať rátanie do dvadsať.“ Spod katedry vysunula akúsi stoličku. Nikto si ju nikdy nevšimol, ale teraz tam 
zrazu bola. „Sadni si na stoličku, keď máš v nohe kŕč,“ navrhla vľúdne a René si na ňu sadol. „Budem ti dávať príklady a ty budeš hovoriť výsledky. Podľa možnosti čo najrýchlejšie, dobre?“ Potom sa obrátila k triede a dodala: „Vyberte si matematické zošity. Nemusíte písať celé príklady, stačia výsledky.“
Nato začala pani učiteľka diktovať: „Šesť plus osem rovná sa…“ René na stoličke hneď odpovedal správne: štrnásť. A tak to pokračovalo s ďalšími príkladmi. René ich vypočítal všetky bezchybne. Bolo to čudné, lebo ešte donedávna nevedel, koľko je
dva plus dva, ale teraz sčítaval a odčítaval do dvadsať rýchlo a navyše aj správne.
„Výborne, René,“ pochválila ho pani učiteľka. René Stojka bol z toho úplne mimo. Vstal a zamyslene sa pobral k svojej lavici.
„Patrik, prosím, prečítaj výsledky,“ požiadala pani učiteľka a Patrik začal nahlas čítať:
„Štrnásť, deväť, tri, sedemnásť, dvadsať, šesť, osem, dva, štrnásť, devätnásť.“
„Máte to všetci rovnako?“ opýtala sa pani učiteľka. Prihlásila sa Petra: „Ja mám jedno číslo inak.“ Pani učiteľka sa usmiala a vzala do ruky jej zošit. Zatvorila ho a znovu otvorila. „Myslím si, že máš všetko dobre.“
Petra si to skontrolovala. Naozaj mala výsledky rovnaké ako Katka, ktorá sedela vedľa nej. Bolo to zvláštne. Vedela, že ako
posledný výsledok napísala dvadsať. Teraz tam bolo devätnásť.
Pani učiteľka všetkých pochválila a povedala, že dostanú jednotky do žiackej knižky. Vzápätí však zazvonilo, a tak im ich nestihla zapísať. Ladným krokom odišla do svojho kabinetu, aby sa pripravila na ďalšiu
hodinu.
Deti na seba nechápavo pozerali. Práve na vlastné oči videli záhady, o akých sa nepíše ani v jednej rozprávkovej knižke.
